Katuška

chvíľa ticha
chvíľa plná obáv
jedno srdiečko ťažko dýcha
v tom druhom tvrdá pýcha

bojazlivý pohľad s otázkou
či je už naozaj koniec
tvár plná obrázkov
a v ušiach posledný zvonec

smiech utíchol
ostal kdesi ďaleko za nimi
odvial ho ľadový víchor
spolu s usmiatymi tvárami

„nechoď ešte“
šepne ona
srdiečko jej zvierajú kliešte
a dušička bolestne stoná

márny boj o lásku
v ktorom víťaza niet
kedysi pár ako z obrázku
dnes zrútil sa im svet

„musím ísť“
hlas sa mu zachvel
tušila, že raz to musí prísť
vedela, že inú si našiel

posledné slzy vypadli jej z duše
tie, ktoré už neveria, že láska býva krásna
krásna ako purpurové ruže
on s nimi odišiel, ona ostala...celkom prázdna...